Ôsmy ročník letného kruhového FIDE turnaja Doprastav CUP sa uskutočnil takpovediac v priehlbni medzi prvou a druhou vlnou pandémie koronavírusu. Túto konšteláciu a hrozbu, že zo dňa na deň môže prísť k reštrikciám, si uvedomovali všetci účastníci a k možnosti predohrávať/dohrávať partie v náhradných termínoch pristupovali veľmi zodpovedne, čoho výsledkom bolo, že všetky partie sa odohrali ešte pred pôvodne proponovaným termínom ukončenia turnaja.
Tento turnaj má stabilný okruh frekventantov – absolútnymi rekordérmi sú Jaromír Jambrich a Michal Halász, ktorí doposiaľ nevynechali ani jediný ročník, ba dokonca sa zúčastnili aj Dúbravan CUP-u, čo bol akýsi neofiálny nultý ročník nášho turnaja. Medzi favoritov okrem premiérovo účinkujúceho Martina Hunčára a vlani tretieho Ladislava Ochranu patrili ešte František Goga a Štefan Ďurovka, obaja už poznajúci chuť víťazstva v Doprastav CUP-e. Starých harcovníkov mala prehnať a turnaj okoreniť omladina – najmä talentovaní Áron Pongó a Matúš Červeň.
Turnaj mal od začiatku do konca veľmi korektný priebeh a popri očakávaných výsledkoch sa zrodili aj neočakávané. Caesarovo „prišiel, videl a zvíťazil“ do bodky naplnil Martin Hunčár, ktorý o lepšie pomocné hodnotenie preskočil Františka Gogu. Tomu sa stala osudnou partia s Jurajom Kulikom, skúseným matadorom, ktorý v najlepších rokoch dosahoval prvú výkonnostnú triedu. Po strate figúry dokázal ísť ešte do zápletiek a vykresať z nich nejasnú a pre súpera na bránenie náročnú pozíciu, aby po 40. ťahu padol na čas, neuvedomiac si, že sa nehrá s inkrementom. Bolo to to povestné vypitie si kalicha horkosti až do dna. Žiaľ, alebo našťastie, šach je taký a aj to je vec, ktorá ho robí tak zaujímavým a napínavým.
Odovzdanie pohára víťaznému Martinovi Hunčárovi prebehlo v slávnostnej a uvoľnenej atmosfére v Hostinci u Deda za prítomnosti tesne druhého Františka Gogu a kvarteta rozhodcov – Martina Sklára, Igora Poláčika, Borisa Rintela a Jozefa Helenina. Za podporu a sponzorovanie turnaja ďakujem spoločnosti Kasprano Interier.
Verím, že turnaj, jeho priateľská atmosféra a zároveň športovo vybičované zápolenia všetkým zúčastneným dovolili na chvíľu prísť na iné myšlienky a potešiť sa v ťažkej dobe zo šachovej hry i vzájomných osobných stretnutí (poznámka: vďaka komornému počtu a veľkej hracej miestnosti súčasne pri dodržaní hygienikmi odporúčaných rozostupov).
Autor: Martin Sklár
Rozhovor s víťazným Martinom Hunčárom:
Dovoľ mi zagratulovať ti k víťazstvu v Doprastav CUP-e. Popíš, ako si kráčal cestou vedúcou k víťazstvu v turnaji, ktoré partie alebo momenty považuješ za zlomové...
Myslím, že kľúčová bola výhra nad Lacom Ochranom, tú partiu som zvládol výborne a dotiahol do výhry a potom s Ferom Gogom – po tuhom boji sa nakoniec zrodila remíza, hoci som to mal niekoľkokrát vyhraté. Proti obom silným hráčom som nastupoval s čiernymi, takže nebolo to jednoduché.
Turnaj si hral po prvý raz. Ako si vnímal jeho atmosféru a systém hry s možnosťou predohrávok?
Atmosféra bola veľmi príjemná, vďaka všetkým organizátorom a rozhodcom, že nám umožnili aj predohrávky. Leto som mal za posledné roky dosť nabité rôznymi služobnými cestami a dovolenkami, ale deti postupne vyrástli a do toho udrela korona, takže bolo toho o čosi menej a doprial som si tento turnaj. Veľmi som chcel uhrať 10 z 10, ale nevydalo :-). Práve s papierovo slabšími hráčmi som stratil dve zbytočné remízy. Účel to však splnilo. Mávam problém s dotiahnutím partie do víťazného konca, aj keď stojím lepšie. Tu som mal možnosť sa v tom zdokonaľovať. Výsledok nie je zlý, ale po analýze partií som videl, že sú tam ešte značné rezervy, i keď veľkých chýb sa mi podarilo vyvarovať.
Kruhové turnaje sa zväčša organizujú pre hráčov top úrovne (pozn.: napríklad nedávno skončený veľmajstrovský turnaj v Skalici). V čom je podľa teba z pohľadu hráča iný takýto turnaj, než klasický švajčiar?
Bol to môj prvý uzavretý turnaj. Je to určite spravodlivejšie. Ak hrá každý s každým, výsledok zodpovedá realite, oveľa viac než v turnaji so švajčiarskym systémom, kde človek skáče hore dole. Niekedy sa to utrasie až dve kolá pred koncom, lebo dovtedy vyhrávate s oveľa slabšími a prehrávate s oveľa lepšími. Tiež sa dá lepšie pripraviť na súpera. Mal som niečo nachystané aj tu, ale nič mi nevyšlo, súperi zväčša odbočili v druhom alebo treťom ťahu. Na Bratislavskom šachovom lete mi však v partii proti Adrianovi Pirvulescovi vyšla príprava dokonale, ťahal presne tak, ako som si želal a vyhral som so silným hráčom. Takže príprava nie je zbytočná.
V turnaji hral aj tvoj zverenec Áron Pongó. Ako si vnímal jeho hru a výsledky? Boli pre teba viac stresujúce vlastné partie alebo tie jeho, ktoré si sledoval z pozície trénera?
Keď hrám, ostatné partie sledujem len letmo. Po prvé preto, lebo sa snažím naozaj čo najviac sústrediť na svoju partiu a využiť čas. Druhá vec je tá, že nemám ten dar pozrieť sa na partiu a do pár sekúnd posúdiť pozíciu, ak je to zložité (a ono to väčšinou zložité je...).
Árona som samozreme, ako svojho úspešného zverenca sledoval so zatajeným dychom, veľmi som mu prial čo najviac výhier. Myslím, že čoskoro bude z neho dobrý hráč, viacerých silných hráčov v tomto turnaji mal takpovediac na lopate a môžu byť radi, že to neskončilo inak. Nuž, ale aj to patrí k šachovému umeniu. Vedieť získať výhodu v vyrovnanej pozície, potom ju stupňovať a aj keď stojíte oveľa lepšie, nezaspať na vavrínoch a „vypnúť“, až keď sa súper vzdá. Áron ešte potrebuje skúsenosti, ale lepilo mi, keď som s ním hral, ak by som nevyhral, tak by som tak trochu stratil morálne právo ho trénovať :-).
V šachovom živote si veľmi agilný. Okrem toho, že si hráč a tréner, si aj organizátor a funkcionár. Ktorá časť šachovej mozaiky ťa najviac baví, napĺňa a čo by si chcel v týchto činnostiach dosiahnuť ako cieľ?
Keď som pred pár rokmi začal, bol som veľmi ambiciózny, rád si dávam méty. Chcem mať rating dlhodobo nad 2000 bodov, ale vidím, že je to cesta zarúbaná. Ak sa človek naozaj nezlepší, tak s ratingom je to ako s trakmi. Napnete sa, dačo sa vám podarí a už ste vo hviezdach a zrazu pár pokazených partií a ste zase na zemi, traky spľasli :-). Nuž, nie som prirodzený talent, som síce tvorivý, ale nemám až takú dobrú pamäť, akú by mal mať šachista. Takže uvidíme. Najviac ma asi baví trénovanie. Vidieť ten progres a ako to samotné deti teší, keď sa zlepšujú a objavujú v šachu hĺbku, tešiť sa spolu s ich rodičmi – to ma napĺňa. Nie je to také egoistické, pomáhať druhým rásť je oveľa bližšie mojim zásadám a hodnotám. Organizovanie beriem len ako nevyhnutnosť, v tom sa nejako nevyžívam, ale ak chcem pre deti urobiť nejaký turnaj, sem tam potrebujem priložiť k dielu ruku aj ja, nedá sa to nechať len na iných. Aj v klube sú viaceré úlohy a povinnosti, ale podľa mňa je v Doprastave skvelý tím, ktorý sa krásne dopĺňa.
Organizuješ podujatie Run and Chess. Hneď prvý ročník bol veľmi vydarený a kladne hodnotený. Čo ťa viedlo k inovatívnej myšlienke spojiť dve tak rozdielne disciplíny ako šach a beh? Čo pre teba znamenajú?
Sú to veľmi podobné disciplíny :-) Učiteľ telocviku na gymnáziu sa nás na začiatku roka opýtal, kto robí aký šport. Zdvihol som ruku a povedal, že hrám šach. Celá trieda šla do rehotu. Učiteľ ich stopol, hovorí, nesmejte sa, šach je veľmi nebezpečný šport, náhodou zaspíte pri partii a vypichnete si oko. Chlapci sa išli zadusiť smiechom. Ale teraz vážne: viete, že najlepší šachisti sú aj dobrí atléti? Potrebujeme sa hýbať, napísal som o tom knihu Zdravý životný štýl. Neboli sme predurčení na to, aby sme celý deň presedeli pred počítačom. Vytrvalosť mám v krvi. Zabehol som niekoľko maratónov, najlepší tesne pod 3 hodiny, a dokonca aj jedno ultra cez Nízke Tatry. Ale v poslednej dobe súťažne nebehávam, splnil som si svoje sny. Potom, ako som začal hrať aktívnejšie šach, mi napadlo spojiť tie disciplíny v rámci jedného podujatia. A celkom sa to vydarilo. Viacerí sa preto nadchli a pochvaľovali si to. Ono je to fakt cool - prebehnete okolo Kuchajdy jeden a pol kilometra, sadnete k šachovnici a celý zadýchaný hráte. A keď sa konečne upokojíte, už ste v časovej tiesni a tep vám vystúpi znova hore. A po partii znova na štart a zase máte pred sebou galeje, ak nemáte nabehané...
V civilnom (mimošachovom) živote pôsobíš ako kazateľ. Môžeš nám opísať tvoju životnú cestu a čo ťa primälo zasvätiť svoj život službe na Pánovej vinici?
Prázdno vo vnútri. Niektorých k tomu dotlačí nejaká životná kríza, napríklad moja manželka mala ešte za slobodna takú autohaváriu, že bola 8 dní v kóme a po prebratí mala stratu pamäte. Pre mňa to však bola nevyriešená otázka – čo je naozaj zmyslom života? Áno, môžem si zabehať po lese a odohrať krásnu partiu, mať zmysluplnú prácu a nájsť si manželku, mať s ňou deti, ale je to naozaj všetko? Popri tom som si uvedomoval svoje zlyhania a hriešnosť a počas vysokej školy uveril, že jedine Ježiš mi môže pomôcť, zachrániť ma a naplniť ma. Ak je On na prvom mieste, potom aj to druhé a tretie čo robíme, môže byť krásne. Ktosi raz pekne poznamenal, že náš život je ako obraz zložený z puzzle. Stačí však jedna jediná časť, ktorá chýba a nebude to dokončené. Až keď nájdeme Boha, to chýbajúce puzzle v našom živote, všetko zrazu uvidíme inak, dostane to nový rozmer. Niektoré dary som v sebe objavil, až keď som sa odovzdal Bohu. Napríklad som napísal niekoľko kníh (kresťanské fantasy) a vydal rozprávkové CD.
V doprastaváckej ročenke sezóny 2017/2018 je uverejnená Tvoja partia zo 4. ligy, ktorú si aj okomentoval. Po ťahu súpera si v komentári uviedol: "Zrazu to vyzerá hrozivo. Modlím sa - pane Ježišu, čo teraz?". Tvoja odpoveď Kf1 bola výkričníkový ťah...Pripisuješ to modlitbe, silnému prepočtu, alebo všeobecnejšie - myslíš si, že vyššia moc zasahuje do šachových partií, športových zápolení?
Trošku sa pred partiou modlím a sem tam aj pri nej :-). Ale raz sa mi zdalo, že keď som sa tak modlil, Pán mi s úsmevom hovorí: „Kto hrá tú partiu, ty alebo ja?“ Pravda je tá, že Boh nám môže dať čerstvú myseľ, dobrý spánok, entuziazmus a to potom všetko pomáha aj pri športovom zápolení. Ale za nás to pán Boh hrať nebude. Chválu je však múdre Bohu vzdať, zo súčasných superveľmajstrov sa mi páči Wesley So, ktorý po úspešných turnajoch nezabúda vždy dodať: „Thanks to the Lord!“ Ak si spomínate, s úctou a radosťou ďakovali Bohu aj brazílski futbalisti na Majstrovstvách sveta vo futbale. Aj ja by som chcel za toto víťazstvo poďakovať Bohu.
Pandémia koronavírusu na určitý čas zastavila fyzické aktivity (vrátane šachových) a veľa vecí sa prenieslo do digitálneho priestoru. Má šach v budúcnosti väčšiu perspektívu ako hra na plátenej šachovnici, alebo ako hra na obrazovke monitora?
Dobrá otázka. Myslím, že na trénovanie je digitalizácia fantastická. Z didaktického hľadiska viem cez zoom prebrať oveľa viac diagramov, viem rýchlo vrátiť pozíciu do pôvodného stavu, mám k dispozícii počítač na rýchlu analýzu, deti môžu odpovedať chatovaním. Akokoľvek, potrebné je stretávať sa aj zoči voči. Sme ľudia, ktorí potrebujeme komunikovať, cítiť, sledovať mimiku, podať si ruky. Partia naživo je niečo celkom iné ako na počítači. Asi sa šach bude viac a viac prenášať do digitálneho priestoru, ale bežnú partiu, pri ktorej sedíme oproti sebe, to nenahradí. Je to ako s knihami – hovorilo sa, že ich nahradia digitálne, ale nestalo sa - ľudia chcú knihu držať v ruke, listovať ňou.
Desiata otázka ostáva tradične otvorená. Čo by si chcel záverom našim čitateľom povedať? Tešíš sa o rok na obhajobu víťazstva? :-)
Uvidíme, ako budem na tom s časom o rok. Všetkým by som rád zaprial veľa pokoja, a to nielen za šachovnicou, ale aj v živote. A niektoré moje slová si naozaj vezmite viac k srdcu. Aby sme sa raz mohli potom stretnúť aj tam hore a dať si partičku na obláčiku :-). I keď, tam to asi skončí vždy remízou, pretože už budeme dokonalí. Výhodou bude, že už nikdy neprehráme a budeme navždy so Stvoriteľom.
Zhováral sa: Martin Sklár
Výsledky
Fotogaléria |
pohár a jeho ochranka 
