 1. Pamätáte si, kedy resp. pri akej príležitosti Vás prvýkrát oslovila kráľovská hra?
Bolo to celkom všedné. Otec s času na čas hrával doma s priateľmi šach a niekedy aj karty. Keď sa nedalo ísť von, tak som sledoval ako sa vážne pri tom tvária a dosť rýchlo pochopil, že začínajú vždy z rovnakého postavenia, i časť pravidiel. Tie som potom "tvorivo" rozvinul. Jeden z otcových partnerov mal tiež syna a aj on mal nejaké "vylepšenia". Ak sme sa nedohodli neostávalo iné ako nechať sa rozsúdiť dospelými a tak sme postupne prešli od improvizácie na "klasiku". Keď som mal 10 rokov dostal som na narodeniny prvú knihu, Zmatlíkovho Šachistu začátečníka. Vôbec som nechápal prečo robia tí slávni hráči práve také čudné ťahy aké robili, ale nechcelo sa mi nad tým dlho premýšľať a radšej som si prehral mechanicky všetky partie, v nádeji že to postupne nejako vysvitne.
2. Aké boli Vaše šachové začiatky? Kto Vás trénoval, aký bol Váš tréningový program?
Ako šiestak som náhodou zablúdil do šachového krúžku v terajšom (i niekdajšom) Prezidentskom paláci a tam pravidelne chodilo okolo 10-12 chlapcov a mená niektorých ešte aj dnes mnohým šachistom niečo hovoria (Vlado Cibulka, Jano a Gusto Šturcovci, Vilo Jóna, Ďuro Brabec). Bol som samozrejme najslabší z nich a na tom sa niekoľko rokov nič nezmenilo, ale nevyhnali ma, možno i preto, že som bol zároveň najmladší. Vedúcim bol pán (vtedy súdruh) Košťál (alebo Koštial a krstné si žiaľ nepamätám alebo som ho ani nevedel) a po ňom veľký nadšenec Karol Dubecký, známy svojou knihou Teória šachového otvorenia (z roku 1944). Tá je dnes viac v povedomí "prúpovídkami" v rámčekoch, typu "Pri kombinácii nezabúdaj na nepriateľov medzišach, či inú hrozbu", „Rochádou uvádzame kráľa do bezpečia a vežu do hry“ alebo „Pamätaj, že i pešiak môže rozhodnúť partiu v Tvoj prospech.“, než dávno zastaranou teóriou. Najdlhšie sa nám venoval Ján Šefc, ktorého určite netreba predstavovať (presnejšie treba, ale v samostatnom profile). "Tréningový program" bol v mojom prípade chaotický a kvantita zreteľne prevažovala nad kvalitou. V krúžku sme spoločne analyzovali nejaké partie a raz mesačne hrali rebríčkovú súťaž, pozostávajúcu zo zápasu na štyri partie a mne sa nijako nedarilo prešmyknúť cez Vlada Cibulku k súperom, na ktorých som si viac trúfal. Doma som trávil čas nad riešením diagramov z Čs. šachu. Cez víkendy som si chodil zahrať bleskovky do PKO. Doslova chodil, keďže pešo, až skoro celkom zhora z Koliby, cez celé mesto. Vtedy bola škoda každého haliera za trolejbus, lebo cesta viedla okolo preslávenej zmrzliny (asi albánca) Razima Čazima.
3. V databáze máte veľké množstvo partií, prvú už z roku 1965. Keby ste si mali spomenúť na jednu partiu, ktorej by ste dali označenie „najlepšia“, ktorá by to bola?
V mojej súkromnej databáze je ich ešte oveľa viac. Teraz presne 1247(mimochodom aspoň toľko mi ich aj zmizlo a budem vďačný každému, kto mi pridá nejaké chýbajúce). Najstaršie sú z roku 1961. Vtedy som sa zúčastnil prvý raz turnaja mimo Bratislavy. Bolo to semifinále dorasteneckých majstrovstiev Československa v Pardubiciach. Celkom nečakane som sa prebojoval do 14-členného finále (ako jediný zo Slovenska) a zohral 22 partií za 22 dní. Boli to aj moje prvé dva turnaje hrané denným systémom, takže na konci bola zo mňa pochopiteľne úplná troska. Partia ktorú som vybral iste nie je moja najlepšia (ani neviem či takú mám, nikdy som o tom neuvažoval), ale je charakteristická pre dostatočne dlhý úsek mojej šachovej dráhy. Jednak obeťou pešiaka v otvorení, jednak nepresnosťami pri uplatňovaní prevahy (nielen) v časovej tiesni.
Dve komentované partie Ivana Nováka nájdete v sekcii "Partie"
4. Ktoré turnaje by ste označil za svoje najúspešnejšie? Vedeli by ste si spomenúť aj na nejakú veselú/zaujímavú príhodu z turnajov, ktorá sa Vám prihodila?
Moje najúspešnejšie obdobie bolo medzi rokmi 1965 a 1980. Vtedy som vyhral takmer všetky slovenské tradičné i príležitostné turnaje: Tatranský pohár (Starý Smokovec 1968), Banícky kahanec (Prievidza 1970), O pohárRapidu (Bratislava 1968 a 1969 tu možno stojí za zmienku zriedkavý náskok aj pred šachistami, ktorí v tom čase patrili k najlepším na Slovensku: 1. I. Novák 10/11, 2. J. Franzen 7,5, 3. M. Ujtelky 7, 4. T. Nemec 7, 5. J. Kozma 6,5, 6. J. Šturc 6 atď.), majstrovstvá Slovenska (Trnava 1976 a okrem toho som bol na M-SR päťkrát druhý, pričom dva razy za vtedy bezkonkurenčným Ľubom Ftáčnikom). O prvé miesto som sa delil na silne obsadenom turnaji mladých šachistov (Bratislava 1967) spoločne s Michailom Podgajcom (ZSSR) neskorším dlhoročným sekundantom Anatolija Karpova a tiež v Žiline (Žilinské veže 1977) s IM Petarom Orevom (Bulh.).
Napriek viacerým nádejným pokusom mi vtedy uniklo prvenstvo v každoročných turnajoch na počesť SNP, ale v roku 1966 som bol druhý a tri razy tretí (1968, 1969 1970). Titul majstra športu som získal za úspešný výsledok na Tatranskom pohári v roku 1973 a majstra FIDE mi udelili o 8 rokov neskôr. Po uvedenom období hodno ešte spomenúť päť prvých miest z Openu Doprastav (1993, 1994, 1995, 2001, 2006), štyri tituly Majstra Bratislavy (1994, 1996, 2000, 2001) a víťazstvo na Opene Slovan (1997). Bol som turnajovou sedmičkou a v záverečnom kole som vyhral nad hlavným favoritom, Vladimirom Sergejevom z Ukrajiny (medzi nami boli nasadení Miki Maník(2SVK), Víťo Priehoda(3SVK), Tomáš Oral(4CZE), Mark Safyanovsky(5UKR) a Juraj Lipka(6SVK) ). Rozvádzam to preto, lebo pokiaľ viem, je to jediné víťazstvo nevidiaceho šachistu v relatívne silne obsadenom medzinárodnom turnaji, ale nevylučujem, že moje informácie nie sú kompletné.
Z individuálnych výsledkov sú možno povšimnutiahodné bojovné remízy proti hráčom, ktorí patrili na vrchole kariéry do prvej desiatky svetového rebríčka, s Vlastimilom Hortom, Janom Smejkalom (dve a obe s čiernymi) a Loekom van Welym. Len ako kuriozitu uvediem, že proti najlepším desiatim slovenským šachistom (podľa FIDE k 1. aprílu 2009) mám z 28 partií aktívne skóre: +13 =11 -4 (pritom pomer biele – čierne 11:17)
Teraz, pred tým než prejdem k turnajom hraným so skráteným časovým limitom, bude možno namieste, ak sa v krátkosti zmienim o mojich problémoch s očami. Vznikli už počas vojny a keď som začal chodiť do školy, tak som nevidel ani z prvej lavice čo je napísané na tabuli. To zodpovedalo približne 30-percentnému zvyšku zraku a ani celá séria operácii nezabránila postupnému poklesu na 10% okolo roku 1968. Napriek tomu som až do polovice osemdesiatych rokov, keď sa začal výrazne prejavovať glaukom, hral na štandardnej šachovnici podľa bežných pravidiel. Potom som sa musel oboznámiť s pravidlami FIDE pre hru s nevidiacim súperom a opakovane sa prispôsobovať ďalšiemu zhoršovaniu vízusu, až do súčasnej bezprostrednej blízkosti nuly. Možno preto si cením výsledky zo súťaží hraných zrýchleným tempom viac, než by bolo inak primerané.
V rokoch 1966 a 1967 som vyhral v Šternberku výborne obsadené a vynikajúco organizované bleskové turnaje najlepších moravských šachistov. Hralo sa ešte archaickou metódou, na diktát (v päťsekundových intervaloch povel biely ťah – čierny ťah). Výrazným úspechom bolo pre mňa 7. miesto na turnaji o Pohár Rudého Práva v Plzni. Bola to najprestížnejšia tradičná súťaž toho druhu v Československu. Prebiehala dva dni a z časti aj v priamom TV prenose. Medzi osemnástimi účastníkmi boli popri dvoch zástupcoch organizátora zvyčajne iba veľmajstri a pár špecialistov na bleskový šach. Vtedy (1974) zvíťazil Jevgenij Svešnikov pred Vlastimilom Hortom a v prvej osmičke boli ďalší štyria veľmajstri (IGM) a jeden medzinárodný majster (IM). Zo 17 minizápasov na dve „päťminutovky“ som prehral iba jeden a okrem šťastnej výhry s čiernymi proti víťazovi, rád si teraz pripomínam aj partiu zakončenú efektnou kombináciou s V. Hortom, ktorý v tom čase patril k absolútnej svetovej elite. Titul majstra Slovenska v bleskovom šachu (Bratislava 1976), nadväzujúci s jednodňovým odstupom na rovnaký výsledok v praktickom šachu bol veľkým zadosťučineným. Najmä kvôli práve ukončenému dvojročnému disciplinárnemu trestu, ktorí sme dostali spolu s Janom Báňasom za účasť na Rilton Cupe v Štokholme, údajne bez súhlasu Čs. šachového zväzu. Skutočným dôvodom bolo narušenie bojkotu známeho disidenta Luďka Pachmana, s ktorým(po vyhostení z ČSSR) mali reprezentanti zakázané hrať. Zarazili nám účasť v majstrovských a medzinárodných turnajoch a tiež trénerskú a funkcionársku činnosť. Z turnajov v rapidšachu spomeniem iba 3. miesto na majstrovstvách Slovenska (Trnava 1990, limit 30 minút) a 2. miesto v jubilejnom 20. ročníku Openu Slovan (Bratislava 2006, limit 60 minút). S pravidlami toho, čomu teraz hovoríme rapidšach som sa hlbšie oboznámil už v roku 1970 v Juhoslávii. Bol som vtedy predsedom šachového oddielu v Slovane Bratislava a po návrate moje nadšenie pre túto formu súťaženia zrejme inšpirovalo klubových kolegov k zorganizovaniu „I. Československého víkendového turnaja“ (1973). V korešpondenčnom šachu bolo mojim najlepším výsledkom 2. miesto v majstrovstvách ČSSR (1974-1976).
Tou zaujímavosťou na ktorú sa pýtate by mohlo byť napr. to, že môj pravdepodobne najhodnotnejší výsledok presne nepoznám. Popri ME družstiev v Haife (1989) bol aj výborne obsadený Open, na ktorý prileteli špeciálom z Moskvy desiatky silných hráčov, vrátane pár veľmajstrov. Mne sa darilo nad očakávanie,dokonca som bral nejakú malú cenu, predpokladám, že za desiate miesto, ale záverečný ceremonial som zmeškal kvôli sledovaniu televízneho prenosu z našej "Nežnej" a podnes viem iba to, že zvíťazil Moskovčan Jevgenij Vasiukov.
Mimochodom, z Bratislavy som odišiel 12. novembra, päť dní pred revolúciou a priateľom som povedal: "Chlapci, kým sa vrátim nech je to vybavené!" a skutočne práve v deň návratu odstúpil Prezident Gustáv Husák. Potom som si viackrát musel vypočuť, že som mal navštíviť Izrael oveľa skôr.
5. Od 18. októbra 2008 prebiehala na Kréte Olympiáda družstiev hráčov so zrakovým hendikepom. Slovensko ste reprezentoval na prvej šachovnici, celkovo náš tím skončil na 21. mieste z 34 družstiev. Ako by ste zhodnotil Váš výkon ako aj celého družstva?
Ja som hral mizerne. Opakovane som sa presvedčil, že ak v jednej miestnosti 136 šachistov oznamuje súperom dosť nahlas aký ťah urobili, tak to má na moju koncentráciu likvidačný účinok. V jednej partii som vo výhodnej pozícii potiahol Se6-f5 a až po Dc2xf5 pochopil, že ťah g6, ktorý som pôvodne plánoval som zatiaľ neurobil. Výsledok družstva považujem za úspech napriek tomu, že podľa priemerného rejtingu bolo Slovensko nasadené ako dvadsiate. Moji spoluhráči robili čo bolo v ich silách, ale majú minimum praxe. Dôvod je prostý. Na Slovensku nemáme zatiaľ peniaze na organizovanie medzinárodných súťaží nevidiacich šachistov a preto ani nás nepozývajú na žiadne okrem oficiálnych. V minulosti sa mi darilo na Olympiádach podstatne lepšie. V roku 1968 som vyhral druhú šachovnicu v Anglicku, o 20 rokov neskôr prvú v Maďarsku a za ďalšie 4 roky v Španielsku som mal na „jednotke“ druhý najlepší výsledok. V roku 1970 som získal bronzovú medailu na MS jednotlivcov v Holandsku a na 16 rokov som účasť v súťažiach nevidiacich a slabozrakých zanechal. Na MS v Moskve (1986) som nedosiahol uspokojivé umiestenie, ale do istej miery to kompenzovala špeciálna cena za najlepší výsledok proti medailistom. (Vyhral som nad novým majstrom sveta Vladimirom Berlinskym (ZSSR) a remizoval s tretím). Navyše som ju prebral z rúk legendárneho Michaila Botvinnika a získal aj jeho autogram.
6. Skúste našim čitateľom priblížiť odlišnosti, úpravy či obmedzenia pri hre, ktoré majú hráči so zrakovým hendikepom.
Nevidiaci hráči používajú špeciálnu šachovnicu (každý svoju) s mierne vyvýšenými čiernymi poliami a otvormi, do ktorých zastrkujú figúrky ako na cestovnom šachu (čo mimochodom vôbec nie je ľahké, obzvlášť v časovej tiesni). Biele od čiernych sú odlíšené napr. tým, že majú niekde zárez. Aj čas na špeciálnych hodinách sa dá kontrolovať hmatom. Na zapisovanie sa využíva Braillovo písmo, alebo diktafón. Ťahy si súperi oznamujú navzájom, pričom v medzinárodných súťažiach je povinná nemecká notácia. Na označenie stĺpcov sa používajú mená: Anna, Bella, Cesar, David, Eva, Felix, Gustav, Hector a aby nedošlo k nedorozumeniu, je povinnosťou súperom nahlásený ťah vždy zopakovať. Pravidlá to odporúčajú aj vidiacim hráčom, ale na rozdiel povedzme od Rakúska, kde je to celkom bežné,u nás som sa s tým ešte nestretol. Je možné, že v budúcnosti to ani nebude potrebné, lebo môj klubový kolega Jozef Sith už pracuje na prispôsobení štandardnej digitálnej šachovnice (ktorej pôvodným účelom bolo prenášať ťahy na veľké demonštračné tabule a tak informovať divákov) pre potreby nevidiacich. Premiéru (pravdepodobne svetovú) už máme za sebou. Na rapid turnaji, organizovanom Tatranom, hrali moji súperi na takejto šachovnici a s pomocou notebooku a sluchátka som sa dozvedal ich ťahy, bez toho, aby mi ich museli hlásiť.
7. S akou intolerantnosťou sa pri šachoch najčastejšie stretávate zo strany usporiadateľov šachových podujatí a zo strany samotných hráčov? V čom by sa veci mohli zlepšiť?
Odpovedať na túto priateľskú „prihrávku“ nie je ľahké. Hrám už tak zriedka, že sa nepatrí zovšeobecňovať. S organizátormi problémy nezvyknem mať, skôr oni so mnou. Moja partia prebieha na dvoch šachovniciach a preto zvyčajne potrebujem dva stoly a v tom mi, ak je to možné vychádzajú v ústrety. Druhou mojou požiadavkou je, aby som sedel na nejakom svetlejšom mieste (nie preto, že potom by som videl niečo na šachovnici, ale preto, že pri zelenom zákale nemá byť človek v šere). S tým je tá komplikácia, že tam, kde je svetlo vo dne, väčšinou je po zotmení najtmavší kút v celej hracej miestnosti. Čo mi u časti organizátorov skutočne prekáža je to, že poniektorí, namiesto aby si plnili základné povinnosti, po začiatku turnaja sa zmenia na hráčov a o podmienky v turnajovej sále sa prestanú naplno starať. Kvôli tomu rozhodca, namiesto toho aby bdel nad dodržiavaním pravidiel, je nútený utišovať tých hráčov (a takí sme tuším všetci), ktorí musia po skončení partie ihneď vysvetliť súperovi, že vyhral iba náhodou a keď sa to ten vzpiera pochopiť, tak mu to musia vysvetliť ešte raz, ibaže o trochu hlasnejšie. S hráčmi je to zložitejšie. Niektorí, najmä starší, majú problém s notáciou, iní s tým, že musia robiť to isté čo aj ja, čiže ťahať na svojej šachovnici aj súperov ťah, teda nielen vlastný, a oznámiť ho zrozumiteľne predtým než stlačia hodiny. Je až komické, keď požadujú, aby som mal pomocníka. Tým majú na mysli to, že ten asistent bude namiesto nich hlásiť mne čo potiahli a robiť za nich moje ťahy na ich šachovnici . Dosť často im márne vysvetlujem, že nemám k dispozícii nikoho, kto by bol ochotný sedieť niekoľko hodín pri možno nezaujímavej partií. Nehovoriac o tom, že v takom prípade by v súboji vidiaceho s nevidiacim pomáhal práve vidiacemu.
8. Ste silným praktickým hráčom, 4krát ste sa stali majstrom Bratislavy, no v súčasnosti hrávate „iba“ tretiu bratislavskú ligu za ŠO Tatran na prvej šachovnici. Za aké kluby ste hrávali a neuvažovali ste aj nad prípadným hraním iných, vyšších súťaží?
Za tých 50 rokov (ktoré uplynuli predvlani) som hral za pomerne málo klubov. Začal som v Slovane Bratislava (1957) a zotrval tam do roku 1977, (s miniprestávkou v sezóne 1968/69, keď som prešiel k úhlavnému konkurentovi Slávii SVŠT). Do slovanistického "áčka" som sa prepracoval až po piatich rokoch (1962) a začal tam sériou 23 výhier. V dnešných časoch už asi nezopakovateľnou. Jednak preto, že teraz je úroveň oveľa vyššia (ako hovorí jeden môj priateľ: "dnes už každý slabý šachista hrá veľmi dobre.") a okrem toho vtedy sa hralo spočiatku iba v rámci Západoslovenského kraja, nasledovali dva kvalifikačné zápasy, po nich štvorčlenné československé finále práve vtedy, v roku 1963 v ňom Slovan zvíťazil) a pokračovanie bolo opäť iba na úrovni kraja. Titul majstra ČSSR sme zopakovali až po siedmich rokoch v prvom ročníku celoštátnej ligy.
Neskôr som hral najvyššiu súťaž jednu sezónu za TS Martin, krátko za VSŽ Košice (1978-1982), potom nižšiu súťaž za Dynamo Čalovo (do roku 1985) i Matador Bratislava premenovaný na Elai Bratislava a od roku 1993 som v Tatrane, pôvodne Hydrostav, a v súčasnosti Bratislava Dúbravka. Už šestnástu sezónu hrám na prvej šachovnici a od zavedenia licencii zväčša proti až neprijemne kvalitným súperom (nehovoriac o tom, že starší šachista a nevidiaci špeciálne, po početných zlých skúsenostiach, hrá predovšetkým proti sebe samému, viacnásobne kontrolujúc, či ťah ktorý sa chystá urobiť nie je hrubka.) a má to aj tú výhodu, že viem s akými figúrami nastúpim. Krátky čas (1996-1998)som hral paralelne aj Extraligu za juniorsku rezervu Slovana, takže vtedy som bol asi najstarším juniorom na svete. Teraz už na Extraligu zrejme nemám a termíny 1. ligy mi nevyhovujú, lebo kolidujú, takže možno by som mohol hrať 2. ligu, ale stále častejšie uvažujem o tom, že by bolo rozumnejšie so závodným šachom skončiť.
9. Aké sú Vaše obľúbené otvorenia resp. stratégia samotnej hry? Veľa hráčov hovorí, že sa snažíte čím skôr vymeniť dámy a následne ich prepočítať v koncovke. Čo je na tom pravdy?
Keď to "veľa hráčov hovorí", tak na tom niečo bude. V skutočnosti sa môj štýl mení v závislosti predovšetkým od toho, ako som práve prispôsobený neustále sa zmenšujúcemu zvyšku zraku a prirodzene prihliadam ku kvalite, veku a iným charakteristikám súpera. Keď nie som adaptovaný, tak naozaj musím obchádzať príliš komplikované pozície, ale inak radšej hrám aktívne, aj za cenu obete pešiaka (ako je zrejmé z ponúknutej partie). Nerád sa bránim a neobľubujem otvorenia preanalyzované príliš ďaleko, ani také, ktoré vedú k pozíciám blokovaným a takým, v ktorých o výsledku rozhoduje pešiakový útok na opačných krídlach šachovnice.
10. Čomu sa s obľubou venujete, keď akurát nehráte šachy?
Mám rád vedomostné súťaže. (len neochotne vynechám napr. Milionára na RTL), tiež politické a ekonomické diskusie v médiách a občas si zatipujem športové aj iné výsledky. Zaujíma ma šachová história a zbieram starú šachovú literatúru. Mojou najdôležitejšou pomôckou je počítač s hlasovým výstupom. Umožňuje mi čítať knihy aj noviny, kontaktovať sa s priateľmi doma i v zahraničí cez Skype a elektronickú poštu. Trochu fantazírujem o založení Slovenského šachového múzea, lebo mám dosť veľkú zbierku všelijakých šachových artefaktov, knihy, časopisy, známky, výstrižky, fotografie, podpisy atď. Možno by stálo za to spočiatku vyhradiť vhodný priestor na internete, kde by sa uchovali aspoň nejaké vedomosti o známych slovenských (prípadne zo Slovenska pochádzajúcich hráčoch) i najvýznamnejších turnajoch z nášho územia, ktoré by inak mohli upadnúť do zabudnutia. Samozrejme realizácia nie je v mojich silách. Chce to zapojiť mladých ľudí, ktorí by vo voľnom čase namiesto bleskoviek venovali energiu na niečo užitočnejšieho. (Celkom by som uvítal, keby sa niektorý z nich u mňa prihlásil. Možno by sme si boli navzájom osožný).
Ďakujem za Váš čas.
Michal Vrba |
1. Narodil si sa v Banskej Bystrici, základnú školu si navštevoval v Bratislave na Košickej ulici. Škola je, alebo aspoň bola špecializovaná na matematiku, myslíš si, že šachista by mal byť aj dobrý matematik? Čo je na tom pravdy, že si cestou do školy čítaval v autobuse notoricky známu knihu „Skúška časom“ ? Bola pre teba hlavným stavebným kameňom?